or 
See this text in or
Rímsky kastel leží priamo na ľavom brehu Dunaja v katastri dnešnej obce Iža (okr.
Komárno), asi 4 km východne od ústia Váhu. Ako vysunuté predmostie légiového
tábora Brigetio bol súčasťou pevnostného systému vybudovaného pozdĺž severných
hraníc provincie Panónia. Jeho areál dnes vystupuje len nepatrne v okolitej
plochej krajine ako nízka štvorcovitá vyvýšenina, ktorá sa nazýva Leányvár
(Dievčí hrad, Devín).
Počas
markomanských vojen nadobudla oblasť pri ústí Váhu veľký strategický význam.
Brigetio bolo pravdepodobne jednou z východiskových základní pre rímske vojnové
výpravy proti Kvádom. Vtedy v jeho predpolí na protiľahlom brehu Dunaja postavili
Rimania prvú pevnosť - drevozemný tábor. Jeho rozsah nie je ešte celkom známy,
ale zaberal zjavne väčšiu plochu než 3 hektáre. Opevnenie tábora tvorili dve
hlboké hrotité priekopy, a zrejme zemné valy s drevenou hradbou. Z vnútornej
zástavby sa doteraz odkryli zvyšky jedenástich kasárenských barakov, usporiadaných
do ulíc v pravidelných odstupoch vedľa seba. Boli postavené z nepálených
tehál a mali sedlovú strechu pokrytú trstinou alebo rákosom. Tieto rozmerné
stavby (dosahovali dĺžku 44-48 m a šírku 11-12 m) s hrubými múrmi členili viaceré
priečky na dva trakty s tromi miestnosťami. Jednotlivé miestnosti boli ešte
rozdelené na menšie priestory stenami z drevených trámov vypletaných prútím
a vymazaných hlinou. Podlahu tvorila väčšinou tenká vrstva udupanej hliny, len v niektorých miestnostiach sa zistila i dlažba z nepálených tehál. Kolové
jamky v podlahe, ohniská a zvyšky vykurovacích piecok sú jediným svedectvom
o ich strohom vnútornom zariadení. Vstupy do jednotlivých miestností naznačujú
medzery v múroch o šírke 90-100 cm. Pozdĺž vonkajších stien boli vyhĺbené žľaby
na odvádzanie dažďovej vody zo striech, ktoré potom ústili do väčších zberacích
kanálov.
V odkrytých zvyškoch stavieb, ale aj v ich okolí sa zistili výrazné stopy po požiari. Na podlahách jednotlivých miestností, v odvodňovacích žľaboch, na dlažbe a na úrovni priľahlých ulíc sa nachádzali rozbité i celé keramické nádoby, zbrane, časti vojenského výstroja a veľké množstvo železných klincov z kožených vojenských sandálov, ktoré zachovali pôvodný tvar podošvy. Možno preto odôvodnene predpokladať, že príčinou tejto katastrofy bol s najväčšou pravdepodobnosťou nečakaný germánsky útok.
Najdôležitejšie
oporné body pre datovanie tohto tábora i určenie doby jeho zániku poskytujú
nálezy mincí. Väčšinou sú to razby cisára Marca Aurelia z obdobia markomanských
vojen, pričom posledné z nich boli razené v čase od decembra roku 178 do jari
roku 179. Zničenie drevozemného tábora v Iži tak možno pomerne presne datovať
do roku 179. Tento dátum je vo viacerých smeroch pozoruhodný. Podľa historických
prameňov sa prvý vpád Markomanov a Kvádov na rímske územie datuje k roku 170. 
Vtedy bola zničená aj veľká časť severopanónskych limitných táborov, a značne
bol poškodený i legionársky tábor v Brigetiu. Rímska protiofenzíva sa začala
v roku 172, boje však trvali až do roku 175, kedy cisár uzavrel s Markomanmi
a Kvádmi mier. Germáni museli vysídliť pobrežný pás pozdĺž Dunaja a ponechať
ho pod rímskou kontrolou. V roku 177 však vypukli na severných hraniciach nové
boje a o rok neskôr musel Marcus Aurelius so synom Commodom opäť opustiť Rím
a odobrať sa na ďalšiu vojnovú výpravu. V roku 179 potom podnikli Rimania hlavnú
protiofenzívu. Na území Markomanov i Kvádov nakoniec rozmiestnili početné vojenské
jednotky o celkovej sile 40 000 mužov, ktoré tu i prezimovali.
Drevozemný tábor v Iži bol teda zničený v priebehu druhej fázy markomanských
vojen. Spoľahlivé datovanie jeho zániku do roku 179 zároveň prezrádza, že
pozícia Rimanov bola v tom čase ešte veľmi povážlivá, keď im Germáni vyplienili
pevnosť v tesnom predpolí Brigetia. Rovnako je zrejmé, že tento tábor nemohol
vzniknúť už pred vypuknutím markomanských vojen. Len ťažko by sa mu vyhol
prvý útok, pri ktorom bol poškodený i samotný tábor légie v Brigetiu. Je
preto veľmi pravdepodobné, že bol postavený až po uzavretí mieru v roku 175.
Nebol budovaný ako dočasná východisková základňa pre vojnové výpravy do krajiny
Kvádov, ale ako trvalý hraničný kastel. Jeho posádka mala zrejme dohliadať
na dodržiavanie podmienok mieru, najmä kontrolovať pohyb Kvádov v širšom
predpolí Brigetia, a chrániť tak priľahlý úsek limitu pred ich nepriateľským
vpádom. Na základe niektorých zbraní, napr. dlhých jazdeckých mečov, ale
najmä početných hrotov šípov a kostených obložení lukov možno usudzovať,
že podstatnú časť posádky tvorili jazdecké
oddiely lukostrelcov. V dochovaných písomných prameňoch ani na objavených
nápisoch niet o tomto tábore a jeho posádke žiadna zmienka.
Pri leteckom prieskume v roku 1990 sa podarilo objaviť na poliach západne od
Leányváru päť dočasných rímskych poľných táborov. Stopy ich priekop sa jasne
črtali vo veľkom obilnom láne ako svetlé línie, ktoré vytvárali pravidelné
obdĺžnikovité útvary s charakteristickými zaoblenými nárožiami. Boli chranené
iba jednou priekopou a ležali umiestnené tesne vedľa seba. Mali rôznu veľkosť,
ich dĺžka dosahovala 130 až 330 m a šírka 90 až 200 m. Rozloha týchto táborov
sa tak pohybovala v rozmedzí od 1 až do 6,5 hektára. Krátke prerušenie priekopy
na všetkých štyroch stranách táborov naznačuje umiestnenie vchodov. Pri výskume
sa tu odkryli len 2-2,5 m široké, a takmer 2 m hlboké hrotité priekopy, ktoré
boli vyhĺbené veľmi starostlivo a pravidelne, akoby podľa šablóny. Vo výplni
jednej z nich sa našiel denár cisára Commoda, razený pre jeho manželku Crispinu
v rokoch 178-183. Podľa zoskupenia a pôdorysov týchto táborov je možné usudzovať,
že všetky pochádzajú z rovnakého obdobia. Nájdená minca je dôležitým údajom
pre ich datovanie do doby markomanských vojen. Je veľmi pravdepodobné, že po vyplienení
drevozemného tábora, krátko pred ukončením dlhoročného vojnového konfliktu,
v tychto poľných opevneniach dočasne táborili viaceré vojenské jednotky pred
ďalším postupom do krajiny Kvádov alebo pri návrate z takejto výpravy.
Hneď po skončení markomanských vojen začali Rimania s obnovou poškodených alebo úplne zničených severopanónskych limitných pevností. V rámci rozsiahleho stavebného programu za vlády cisára Commoda prestavali väčšinu dovtedy drevozemných opevnení do kameňa. Vtedy sa začala aj výstavba kamenného kastela priamo na mieste vyplieneného drevozemného tábora v predmostí Brigetia.
Podľa výsledkov archeologických výskumov to bola mohutne opevnená pevnosť, ktorá
zaberala plochu vyše 3 ha. Jej pôdorys v tvare pravidelného štvorca so
zaoblenými nárožiami o vnútorných rozmeroch 172 x 172 m bol orientovaný
podľa svetových strán. Kamenné hradby siahali do výšky najmenej 4 až 5
m a boli ukončené cimburím. Z vnútornej strany boli spevnené hlineným násypom,
ktorý súčasne tvoril ochodzu po celom ich obvode. V strede všetkých štyroch
strán kastela boli umiestnené vstupné brány chránené dvojicami veží. Hlavná
južná brána (porta decumana) pri dunajskom brehu zabezpečovala životne
dôležité spojenie s materským légiovým táborom v Brigetiu. 
Mala dvojpriechodovú konštrukciu s nosným stredovým pilierom klenby. Bránové
veže mali obdĺžnikový pôdorys a čiastočne vystupovali pred líniu pevnostného
múru. Cesty v priechodoch brány boli spevnené drobným lomovým kameňom.
Severná brána (porta praetoria) obrátená k potenciálnemu nepriateľovi mala
len jeden priechod. Veže na nárožiach, ako aj ďalšie veže umiestnené medzi
nárožiami a bránami, boli pristavané k pevnostnému múru z vnútornej strany.
Obranyschopnosť kastela ešte umocňovali prstence dvoch hrotitých priekop
a valov, ktoré ho obkolesovali z troch strán.
Výstavba tejto pevnosti bola mimoriadne náročná, pretože Rimania takmer
všetok stavebný materiál - množstvo kameňa, vápna, stavebného dreva,
tehliarskych výrobkov - museli prepraviť loďami z druhého brehu Dunaja.
Ako o tom svedčí väčšina kolkov na tehlách, výstavbu kastela zabezpečovala
hlavne légia I pomocná (adiutrix) z Brigetia. Tehly sa sem však transportovali
po Dunaji aj z veľkých vzdialeností.
Vnútorná zástavba kastela je dosiaľ známa hlavne zo starších výkopov. Podľa
tradičnej rímskej schémy jej osi tvorili hlavné cesty (via
decumana a via
principalis), ktoré spájali vždy dve protiľahlé brány. Štábna budova sa
však nenachádzala v strede tábora, kde sa tieto cesty stretávali, ale bola
neobvykle posunutá do priestoru pri západnej bráne kastela. Kúpele boli
umiestnené v jeho juhovýchodnej časti. Pozdĺžne stavby pri severnom hradobnom
múre možno podľa charakteristického pôdorysu s opornými piliermi považovať
za sýpky (horrea) na uskladnenie zásob obilia. Ostatné budovy usporiadané
do ulicového systému slúžili ako kasárne a stajne.
V juhozápadnej časti kastela sa novšie odkryli stopy ďalšej kasárenskej budovy.
Jej funkciu prezrádza pravouhlý pôdorys, členený priečkami na dva rady miestností,
ktoré slúžili na ubytovanie mužstva. Preskúmala sa v dĺžke 30 m. V pôvodnom
stave sa zachovala iba podmurovka jednej z priečok. Tvorili ju lomové vápencové
kamene kladené nasucho bez pojiva do základovej ryhy. Úroveň podlahy z udupanej
hliny sa zistila iba vo dvoch miestnostiach. Steny kasárne boli postavené zrejme
z dreva, alebo technikou hrázdeného muriva z nepálených tehál. Stavba zanikla
pravdepodobne požiarom okolo polovice 3. storočia.
V tejto časti kastela sa odkryli i zvyšky dvoch veľkých pecí na pečenie chleba
a viaceré studne, ktoré boli budované podobne ako v iných rímskych táboroch.
Po vyhĺbení kruhovej šachty a dosiahnutí hladiny spodnej vody, použili na ich
výdrevu vyradené sudy. Hornú časť studňovej šachty potom obložili kruhovým
kamenným vencom. Analýzy zvyškov týchto sudov ukázali, že sa vyrábali z borovicového
a jedľového dreva.
Posádka kastela bola z hľadiska zásobovania úplne závislá od dodávok potravinových zásob, surovín i hotových výrobkov z Brigetia a priľahlej časti Panónie. Svedčia o tom predmety dennej potreby slúžiace napr. na uskladnenie potravín, prípravu a servírovanie jedál, na svietenie, ale aj zvieracie kosti a zuhoľnatené rastlinné zvyšky. Prevažná časť úžitkovej keramiky - kuchynský a stolový riad (hrnce, pokrievky, džbány, poháre, misy a taniere) pochádza z Brigetia. Najpočetnejšie sú keramické nádoby vyrobené v miestnych hrnčiarskych dielňach. Hoci sa v nich vyrábal aj luxusnejší tovar, nemohol uspokojiť dopyt vojska po kvalitnej stolovej keramike. Pokrýval ho predovšetkým dovoz terry sigillaty zo západorímskych provincií (Gallia, Germania, Raetia). Zásobovanie Brigetia a jeho predmostia touto keramikou dosiahlo svoj vrchol za vlády Severovcov (koncom 2. - začiatkom 3. stor.), kedy sem prúdil tovar zo známych centier v dnešnom Nemecku (Rheinzabern, Westerndorf). V tomto období zohralo Brigetio dôležitú úlohu aj pri sprostredkovaní terry sigillaty do svojho širšieho predpolia obývaného Kvádmi.
Bližší osud kastela v druhej polovici 3. storočia nateraz nie je známy. Naďalej nie je známe ani meno vojenskej jednotky, ktorá tvorila posádku tejto predsunutej rímskej limitnej pevnosti. Rovnako i antický názov "Kelemantia", ktorým sa na základe údajov antického geografa Klaudia Ptolemaia tento rímsky kastel označuje, je stále neistý. Výrazné stopy prestavieb jeho opevnenia pochádzajú zo 4. storočia.
Ján Rajtár
KUZMOVÁ, K./RAJTÁR, J. 1986: Bisherige Erkenntnisse zur Befestigung des Römerkastells in Iža. Slovenská Archeológia 34, 185-222.
RAJTÁR, J. 1992: Das Holz-Erde-Lager aus der Zeit der Markomannenkriege in Iža. In: Probleme der relativen und absoluten Chronologie ab Laténezeit bis zum Frühmittelalter (Kraków), 149-170.
RAJTÁR, J. 1995: Waffen und Ausrüstungsteile aus dem Holz-Erde-Lager von Iža. Journal of Roman Military Equipment, Vol. 5, 1994 (Oxford), 83-95.
SVOBODA, B. 1962: K dějinám římského kastelu na Leányváru u Iže, okres Komárno. Slovenská archeológia 10, 397-424.